Something sweet 

Cynthia Gregorová / Zuzana Rákociová 

I´m going down the stairs into the dark, and then to the right and then passing the bar. Still straight. When I´m entering the exhibition...the installation...into two independently functioning situations within conceptually separate environments. From the jar I´m carefully taking out a carefully wrapped colored paper. The first thing that reveals itself to me is a playground in the middle of a housing estate, or even the environment of a bare interior, an impersonal urban space. Balcony, nutmeg, clueless detail. I see two distant houses, diagonally across from each other. One flat, in a hint growing out of the wall. And one materialized in space into an abstract container of endless and always the same stories. In the center is a large light plastic ball, or rather a balloon, with which everyone around plays. Both houses have their residents, I get to know them. A series of fifteen watercolor portraits (Zuzana Rákociová) placed on the wall is installed in an apartment block. Fragments of faces are fearfully, perhaps apathetically, watching from behind the windows the trajectory of the incalculably moving bubble in the center of the room. On the opposite side, seven strips of black fabric grow from the ground to the ceiling. They form a closed circle, a cycle. The building gives the impression of a safe space, but it cannot be hidden in. It is unavailable. I walk around and gradually count seven monochrome portraits of the same face (Cynthia Gregorová). An everyday, unchanging face that he does not have the opportunity to see. I hesitate to join or join the transparent bubble game. Whether to try this authentic interpersonal contact moment. And in addition to the dynamics, with one eye I still follow the strange contrast of the passive faces on the walls that surround the action. The repetitiveness, stiffness, fear and distance of the impersonal world of the housing estate depicted in the portrait 2D paintings is in contrast to the fast 3D action on the playground. I stop, raise my head. It's already dark on the estate, it's busy here, and lights are shining overhead, gradually alternating the entire spectrum of colors. I move on, up the rickety stairs, into the back room. I enter a block of flats, a dream room. I meet here two connected objects. LadyCotta and Box. The body/dessert sculpture is majestically perched on an old used mattress and an even more used sheet. LadyCotta nobly invites me to sit with her and for a moment perceive the world from her perspective. I'm trying on jewelry. I will calm down. Together with her, I look towards the Box, in which the light is shining and a kind of sap is flowing out onto the floor, accumulating and gradually soaking into who knows where. From the surface of the body I get inside it. I'm still crumpling a piece of paper in my hand. I unpack it and begin the stories of the lonely mute faces from the panel housing estate... Klára, Severín, Jana, Mariana, Mikuláš, Gizela, Viola, Katarína, Rozália, Milan, Hedviga... The panic about the passage of time and its consequences has stopped. It remained defined only for a sweet tragicomic statement.

Author of the text: Lucia Čarnecká 

The work was supported from public sources by the Art Support Fund.

/SK/

Zídem dolu schodmi do tmy, a potom doprava a potom okolo baru. Stále rovno. Až vstúpim do výstavy...inštalácie...do dvoch samostatne fungujúcich situácií v rámci pomyselne oddelených prostredí. Zo sklenej nádoby vyberám až úzkostne starostlivo zabalený farebný papierik. Ako prvé sa mi odhalí ihrisko uprostred sídliska, alebo aj prostredie holého interiéru, neosobného mestského priestoru. Balkón, muškát, bezradný detail. Vidím dva vzdialené domy, v diagonále, oproti sebe. Jeden plošný, v náznaku vyrastajúci zo steny. A jeden zhmotnený v priestore do abstraktnej nádoby nekonečných a stále tých istých príbehov. V strede je veľká ľahká plastová lopta, či skôr balón, s ktorým sa všetci naokolo hrajú. Oba domy majú svojich obyvateľov, zoznamujem sa s nimi. Séria pätnástich akvarelových portrétov (Zuzana Rákociová) umiestnená na stene je inštalovaná do bytového bloku. Fragmenty tvárí ustrašene, možno apaticky, sledujú spoza okien dráhu pohybu nevypočítateľne sa pohybujúcej bubliny v centre miestnosti. Na protiľahlej strane vyrastá zo zeme až po strop sedem pásov čiernej tkaniny. Tvoria uzatvorený kruh, kolobeh. Objekt budí zdanie bezpečného priestoru, v ktorom sa však nedá ukryť. Je nedostupný. Obchádzam okolo a postupne napočítam sedem monochromatických portrétov rovnakej tváre (Cynthia Gregorová). Každodennej, nemennej tváre čo nemá možnosť vidieť. Váham, či sa zapojiť, či pristúpiť na hru s priehľadnou bublinou. Či si vyskúšať tento autentický kontaktný medziľudský moment. A popri dynamike jedným okom stále sledujem zvláštny kontrast pasívnych tvári na stenách, ktoré obkolesujú dej. Repetitívnosť, strnulosť, strach a dištančnosť neosobného sveta sídliska zobrazená v portrétnych 2D maľbách je v protiklade k rýchlemu 3D dianiu na ihrisku. Zastavím sa, zdvíham hlavu. Na sídlisku sa už zotmelo, je tu rušno, a nad hlavami svietia svetlá postupne striedajúce celé spektrum farieb. Postupujem ďalej, po vratkých schodíkoch, vojdem do zadnej miestnosti. Vstupujem do panelákového bytu, snovej izby. Stretávam tu dva na seba nadväzujúce objekty. PaniCotta a Schránka. Plastika tela/dezertu je majestátne usadená na starom vypoužívanom matraci a ešte vypoužívanejšej plachte. PaniCotta ma vznešene pozýva, aby som si ku nej prisadla a na chvíľu vnímala svet z jej perspektívy. Skúšam si šperky. Upokojím sa. Spoločne s ňou pozerám smerom k Schránke, v ktorej žiari svetlo a na podlahu vyteká akási miazga hromadiaca sa a postupne sa vsakujúca nevedno kam. Z povrchu tela sa dostávam do jeho vnútra. V ruke stále žmolím papierik. Rozbalím ho a začítam sa do príbehov osamelých nemých tvárí z panelového sídliska.. Klára, Severín, Jana, Mariana, Mikuláš, Gizela, Viola, Katarína, Rozália, Milan, Hedviga... Panika z plynutia času a jeho dôsledkov ustala. Ostala vymedzená len na sladké tragikomické konštatovanie. 

Autorka textu: Lucia Čarnecká 

Dielo z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.